Extrémizmus je často skloňovaný termín, ale jeho význam je nejasný. Médiá, politici, verejnosť, ale tiež odborníci ho definujú rôzne, čo v spoločnosti vyvoláva rôzne reakcie:
- odmietanie legitímnych názorov, keď sa ich nositeľ účelovo označuje za extrémistu,
- bagatelizovanie nenávistných a extrémistických prejavov,
- zámerné dezinterpretácie pojmu extrémizmus.
Príklady:
- Redemptorista a kňaz gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, Miroslav Čajka, tvrdí, že Ježiš Kristus bol najväčší extrémista v dejinách. V príspevku z roku 2017 argumentuje, že sa ním stal kvôli jeho extrémnej láske k ľuďom. Podľa neho by terajší systém Ježiša Kristusa odsúdil za páchanie trestného činu. Z mylnej argumentácie kňaza môže mať poslucháč pocit, že byť extrémistom je dokonca cnosť, ktorú však systém potláča.
- Druhým príkladom je časť refrénu neonacistickej skupiny Project Vandal v znení „som označený za extrém, pretože milujem svoju zem“, ktorý sa ako text vyskytuje aj na tričkách krajne pravicových sympatizantov. Autor myšlienky sa snaží vyvolať klamlivý dojem, že extrémistom sa môže stať niekto len kvôli vyjadreniu pozitívnych emócií voči svojej krajine.
Z bezpečnostného a právneho hľadiska však vieme pomerne jasne a objektívne vymedziť, aké prejavy a aktivity sú extrémistické, a teda pre demokratickú spoločnosť škodlivé. Naopak, vieme tiež určiť, ktoré prejavy nemožno s prihliadnutím na garantované ľudské práva a slobody obmedzovať.
Pojem extrémizmus
- prvýkrát použitý v roku 1921 francúzsky publicistom Maximom Leroyvom v štúdii Les techniques nouvelles du syndicalisme. Leroy nazýva v súvislosti s Veľkou októbrovou revolúciou v Rusku červenými extrémistami členov Leninovej strany. Vyznačovali sa „absolútnou vierou“ (Mareš 2005:296).
- o pravicovom extrémizme sa začína hovoriť až po Pochode na Rím v roku 1922, ktorý organizoval Benito Mussolini, vodca Národnej fašistickej strany (Schubert 2011).
Negatívna definícia politického extrémizmu
Podstatou negatívnej definície je objasniť pojem jeho vymedzením voči inému javu a prípadne určiť, v čom sa od neho odlišuje. Extrémizmus v demokratickej spoločnosti vymedzujeme voči demokracii. Za extrémizmus môžeme označiť aj také aktivity, ktoré k dosahovaniu svojich inak legitímnych cieľov využívajú nezákonné alebo tzv. subverzné metódy.
Príklad:
Ak niekto bojuje proti zlým životným podmienkam zvierat na farmách, je to legitímny, či dokonca šľachetný, cieľ. Ak však kvôli tomu zabíja zamestnancov farmy, považuje sa to za prejav extrémizmu.
Pfhal-Traughber (1999) pri definovaní extrémizmu hovorí o zhrňujúcom označení pre antidemokratické sily a politické fenomény. Tie síce môžu byť navzájom ideologicky výrazne odlišné, ale spája ich odmietanie demokratického ústavného štátu. Ich alternatívou je len nejaká forma totalitnej alebo autoritárskej vlády.
Príklad:
Medzi neo-nacistickými a komunistickými skupinami vládne silné nepriateľstvo, spája ich odpor k demokratickému systému a jeho predstaviteľom (napr. polícia, súdy, politici, kultúrne elity atď.), keďže súčasný (aj globálny) spoločensko-ekonomický systém považujú z odlišných dôvodov za nespravodlivý a škodlivý. Preto napríklad spolu protestujú proti organizácii NATO.
Pavol Struhár
