Človek sa extrémistom, či už pravicovým alebo ľavicovým, nerodí. Život jednotlivca formuje množstvo faktorov, ktoré ovplyvňujú intenzitu či charakter prijímaných extrémistických myšlienok.
Na vznik extrémizmu a radikalizmu vplývajú najmä psychologické a sociálne aspekty. Z psychologických aspektov môžeme uviesť hlavne kognitívne, emocionálne a osobnostné faktory. Pri sociálnych faktoroch zas hovoríme v súvislosti s extrémizmom najmä o rodinnej a spoločenskej situácii. Podmienky v rodine či spoločnosti ovplyvňujú, či, kedy a za akých okolností u jedinca dôjde k radikalizácii.
Definície radikalizácie
V otázke samotného vymedzenia pojmu radikalizácia neexistuje zhoda, resp. univerzálne akceptovaná definícia.
Podľa austrálskej vlády je radikalizácia proces výrazného odklonu myslenia a správania jednotlivca od pohľadu väčšiny ľudí v komunite alebo spoločnosti (Angus 2016).
Z tohto pohľadu by sme však ako radikálne považovali aj správanie sufražetiek. Ich postoje a boj za volebné práva žien boli totiž vo vtedajšej spoločnosti vnímané za nekonformné. Aj preto väčšina autorov z liberálno-demokratického prostredia spája proces radikalizácie s osvojovaním si extrémistických (t.j protidemokratických) či nenávistných myšlienok.
Rôzne vnímania radikalizácie
Centrum proti terorizmu a hybridným hrozbám radikalizáciu definuje ako:
„zmenu ideologických postojov človeka smerom k postojom vyhraneným, ktoré vybočujú z ústavných noriem, vyznačujú sa prvkami netolerancie a útočia proti základným demokratickým ústavným princípom.“ (CTHH 2017).
Randy Borum z akademického prostredia radikalizáciu vymedzuje ako „proces rozvíjania extrémistickej ideológie a presvedčenia“ (Borum 2012). V kontexte liberálnej demokracie za extrémizmus považuje odpor k princípom demokracie a univerzálnym ľudským právam, resp. podporu rasistickej a náboženskej nadradenosti.
Prejavom radikalizácie je tiež nedemokratické a násilné presadzovanie politických, resp. ideologických cieľov či riešenia spoločenských problémov. Dánske spravodajské služby preto radikalizáciu chápu ako „proces, ktorým jednotlivec vo zvýšenej miere akceptuje použitie nedemokratických alebo násilných prostriedkov, vrátane terorizmu, v snahe dosiahnuť špecifické politické/ideologické ciele.“ (in Staun 2008).
Príklad:
Žiaci schvaľujú použitie násilia jednotlivcami alebo skupinami pri presadzovaní hoci aj legitímnych cieľov (napr. ochrana životného prostredia, boj proti chudobe). Môže to naznačovať ich postupnú radikalizáciu.
