Za procesom radikalizácie je kaleidoskop faktorov, vytvárajúcich „nekonečné množstvo individuálnych kombinácií“. Ranstorp (2016) medzi základné primárne faktory radí:
- individuálne sociálno-psychologické faktory (napr. vylúčenie, strach, hnev);
- sociálne faktory (napr. diskriminácia, sociálne vylúčenie, obmedzená sociálna mobilita);
- politické faktory (napr. postoje k vojne alebo zahraničnej politike);
- ideologické a náboženské faktory;
- faktor kultúry a identity (príslušnosť ku komunite či rodine);
- psychologické faktory (napr. prežité traumy či iné psychologické problémy).
Psychologické faktory
Z psychologického hľadiska sú významnými determinantmi pri radikalizácii jedinca najmä kognitívne, emocionálne a osobnostné faktory. Ide napríklad o spôsoby vzdelávania či získavania poznatkov, zvládanie emócií alebo osobnostné činitele, ktoré výrazne prispievajú k tomu, v akej intenzite a ako dlho bude zradikalizovaný jedinec obeťou extrémistických a nenávistných myšlienok či správania (viac nájdete v publikácii Prevencia nenávistných a extrémistických prejavov v školskom prostredí).
Sociálne faktory
Prostredie, do ktorého sa jedinec narodí, výrazne vplýva na vývoj jeho osobnosti. Rodina, komunita ale i celá spoločnosť ho výrazným spôsobom formujú a prispievajú tak k jeho celkovému vnímaniu seba a okolia. Prostredníctvom nich sa jedinec taktiež dostáva do kontaktu aj so zvykmi, tradíciami, hodnotami, morálnymi zásadami či zákonmi, ktoré danú spoločnosť regulujú. Základným nositeľom hodnôt býva, samozrejme, rodina. Tá je však determinovaná spoločnosťou, v ktorej žije. V určitom období života jedinca dochádza k odpútaniu sa od nej a vtedy sa významným poslom hodnôt, názorov či informácií stáva komunita, prípadne partia vrstovníkov. Pokiaľ je partia sama patogénna, dokáže devalvovať akúkoľvek snahu rodinných príslušníkov zaistiť, aby sa z jedinca stala zrelá, plnohodnotná osobnosť.
Iné faktory
Na radikalizácii sa nepodieľa výhradne iba jeden faktor (psychologický alebo sociálny), ale kumulácia viacerých faktorov súčasne. Jedinec sa môže ocitnúť v situácii, ktorá má na jeho radikalizáciu výrazný vplyv a jeho osobnostná alebo kognitívna predispozícia bude dokonca s danou situáciou korelovať. Vtedy nemožno očakávať, že jednotlivec bude schopný hrozbám radikalizácie odolať sám, bez pomoci z externého prostredia (rodiny alebo školy). Preto by malo byť nielen v záujme rodiny alebo vzdelávacej inštitúcie, ale najmä spoločnosti, aby eliminovala potenciál radikalizácie u jedincov na čo možno najnižšiu úroveň. Tým zabezpečí pre všetkých jej členov vyššiu kvalitu života s dôrazom na bezpečnosť, toleranciu a slobodu vo všetkých jej aspektoch.
Online priestor
Sociálne siete v posledných rokoch predstavujú jeden z katalyzátorov radikalizácie. Umožňujú jednoduchý prístup extrémistov k zraniteľným jedincom, či už so zámerom ich manipulovať alebo verbovať. Zároveň sú pre bezpečnostné sily vzhľadom na anonymitu radikalizátorov a existenciu množstva online identít pomerne neprehľadným prostredím. Viacerí analytici upozorňujú, že sociálne siete predstavujú efektívny komunikačný nástroj radikálnych a extrémistických skupín (napr. RAN 2020, Ranstorp 2016, Mareš 2018). Jednotlivec sa tak môže radikalizovať už samotným pasívnym prijímaním propagandy, často postavenej na dezinformáciách, konšpiráciách alebo falošných či poplašných správach. Zdieľaním pobúrenia, strachu, ostrej nespokojnosti s establishmentom či nenávisti voči skupinám obyvateľstva navyše dokáže vyškolený extrémista verbovať užívateľov sociálnych sietí do svojej extrémistickej skupiny alebo ich aspoň mobilizovať k priamej akcii.
