(Ne)demokracia

Vo všeobecnosti, demokratický ústavný štát (resp. liberálna demokracia) je politicko-spoločenský systém, vyznačujúci sa niekoľkými základnými znakmi (fundamentmi). V nasledujúcej časti sú zvýraznené tučným písmom. Postupne si ich prostredníctvom konkrétnych príkladov objasníme a vysvetlíme.

Suverenita ľudu

Hoci mnoho ľudí charakterizuje demokraciu len ako vládu ľudu, nie je to presné a dostatočné. Vládou ľudu totiž argumentovali napríklad aj predstavitelia totalitných socialistických (ľudových) republík či nacistický diktátor Adolf Hitler prostredníctvom koncepcie ľudového resp. národného spoločenstva (tzv. Volksgemeinschaft). Prakticky však demokraciu odmietali a do (národného) spoločenstva začlenili len vyvolených občanov. Museli spĺňať zvláštne kritéria „členstva“, ktoré sú však viac-menej dané (napr. farba pleti, náboženstvo, materinský jazyk, spoločná historická skúsenosť, príslušnosť k sociálnej triede). Navyše, tí, ktorí do vyvoleného spoločenstva nepatrili, mali v spoločnosti znevýhodnené postavenie. To odporuje rovnosti resp. rovnoprávnosti jednotlivcov, jednej zo základných hodnôt moderných demokratických spoločností.

Voľby

Demokraciu v modernej podobe chápeme primárne ako reprezentáciu ľudu prostredníctvom volených zástupcov.  Tých si vyberajú občania štátu bez rozdielu etnicity, rasy, náboženstva, pohlavia či sociálneho statusu, pričom hlas každého občana má rovnakú silu. Ak totiž hovoríme o skutočnej demokracii, musia sa konať spravodlivé, slobodné a pravidelne sa opaku­júce voľby. Zároveň, volebné právo musí spĺňať podmienku tajnosti, rovnosti, všeobecnosti a priamosti.

Naopak, v prípade totalitných a autoritárskych režimov zastupujú ľud jednotlivec alebo skupina, bez (znovu)zvolenia v slobodných, spravodlivých a pravidelne sa opakujúcich voľbách. Často neplatia ani vyššie spomínané zásady volebné práva (najmä všeobecnosť, t.j. princíp, že byť volenými, resp. voliť môžu všetci občania bez rozdielu).

Príklad:

Predstavite­lia nacionálneho socializmu (nacizmu) či fašizmu a ich moderných foriem presadzujú, aby z národného spoločenstva vzišiel najschopnejší vodca (bojom resp. vzájomným súperením), ktorý následne v spoločenstve požíva absolútnu autoritu (Heywood 2008). Spochybňovanie autority neomylného, najschopnejšieho a najmúdrejšieho vodcu voľbami, politickými stranami, parlamentom či občianskou kontrolou je tak neprípustné. Vodcovský princíp (tzv. Führerprinzip), nadraďuje vôľu vodcu nad inštitúcie demokracie či právneho štátu alebo splynutie vodcu s národom resp. štátom (napr. známe heslo „Adolf Hitler je Nemecko a Nemecko je Adolf Hitler“). To však odporuje princípu suve­renity ľudu, čo je jedna zo základných charakteristík demokracie.

Deľba moci

Vodcovský princíp, resp. absolútne vodcovstvo, narušuje ďalší z fundamentov demokracie – deľbu moci. Deľba štátnej moci medzi zákonodarnú, výkonnú a súdnu má za cieľ zabrániť koncentrácii moci v rukách jednotlivca či skupiny. To by totiž mohlo viesť k porušovaniu základných ľudských práv občanov, resp. princípov právneho štátu. Moc sa preto delí na nezávisle zložky, ktoré sa navzájom kontrolujú a vyvažujú. V praxi to znamená, že ak nejaká politická strana presadí v parlamente prijatie zákona, ktorý odporuje Ústave SR, Ústavný súd ho môže z dôvodu protiústavnosti zrušiť a zamedzí tak zneužitiu moci. Rovnako by postupoval aj v prípade, ak by napríklad prezident Slovenskej republiky prekračoval pri výkone funkcie svoje právomoci vymedzené Ústavou SR.

Naopak, v autoritárskych a totalitných režimoch nie je moc rozptýlená medzi rôzne zložky a ani právne predpisy ju prakticky nelimitujú. Jednotlivec (napr. J. Stalin) resp. úzka skupina ľudí (napr. politbyro Komunistickej strany Sovietskeho zväzu), stoja nad právom, resp. ho využívajú k udržaniu absolút­nej moci v spoločnosti. Ak sa aj formálne uplatňuje deľba moci, vzájomná kontrola absentuje, keďže jednotlivec alebo skupina ovládajú všetky zložky moci (Backes 2007).

Vláda väčšiny, ochrana práv menšín

Ďalšou významnou charakteristikou demokracie je vláda väčšiny v súbehu s ochranou práv menšín. V každodennom živote často hlasujeme. Ľudia využívajú demokratické hlasovanie o otázke, na ktorej sa nedokážu jednomyseľne zhodnúť. Je však potrebné si uvedomiť, že víťazstvo v hlasovaní nemôže narušiť práva tých, ktorí prehrali.

Príklad:

Žiaci hlasujú o tom, kde by mali ísť na koncoročný výlet. Tí študenti, ktorým sa nepodarilo ich návrh presadiť, nemôžu stratiť možnosť sa výletu zúčastniť. Rovnako majú právo predkladať ďalšie návrhy o spomínanom výlete, o ktorých bude trieda opäť slobodne a férovo hlasovať. Ten istý princíp platí aj v politike, keď ani prehra vo voľbách neznamená pre opozíciu stratu politických práv. Politická menšina má právo kontrolovať vládu a zúčastňovať sa rozhodovacích procesov, má mať primerané zastúpenie v demokratických inštitúciách, a reálnu možnosť stať sa v nasledujúcich voľbách vládnucou väčšinou.

Naopak, skúsenosti s autoritárskymi resp. totalitnými režimami a extrémistickými skupinami dokazujú systémové potláčanie opozície.

Príklady:

• Nacistický režim Adolfa Hitlera po vyhratých parlamentných voľbách v Nemecku v marci 1933 postupne zakázal politickú opozíciu. Zároveň obmedzil volebné právo menšín (napr. Židov či Rómov) a umožnil kandidovať vo voľbách len jedinej strane – vlastnej Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strane (NSDAP). Viac ako 70 000 politických predstaviteľov opozície bolo zastrelených a milióny deportoval do koncentračných táborov.
• V Sovi­etskom zväze alebo Československu si mohli voliči do zákonodarných orgánov (napr. Národné alebo Federálne zhromaždenie) vyberať len kandidátov z jednotnej kandidátky Národnej fronty. Tú tvorili buď členovia Komunistickej strany alebo nestraníci s jej podporou. Politická opozíciu, rovnako ako v prípade nacistického režimu, vládnuce elity potlačovali. Verejnosti sú známe napríklad gulagy na Sibíri alebo uránové bane v Jáchymove, kde museli poli­tickí väzni tvrdo pracovať.

V tejto súvislosti je vhodné zdôrazniť, že súčasní extrémisti sa od týchto skutočností nedištancujú. Naopak, spomínané totalitné režimy glorifikujú, snažia sa rehabilitovať ich predstaviteľov. Dokonca, často volajú po znovuzavedení podobných opatrení a politík, čím sa stávajú aj pre súčasnú demokratickú spoločnosť hrozbou.

Právny štát a garancia základných ľudských práv a slobôd

Ako už bolo naznačené v časti o deľbe moci, demokratický štát musí byť zároveň štátom právnym. Právny štát predstavuje istý ideál, ku ktorému sa demokracie konkrétnymi opatreniami približujú. Obmedzenie štátnej moci zákonmi, generalita práva, zákaz retroaktivity či právna istota sú princípy, ktoré chránia občana pred bezprávím a zneužívaním moci. To znamená, že občan v demokracii musí mať istotu, že v spoločnosti platia zákony pre všet­kých rovnako, efektívne sa vynucuje ich dodržiavanie, a prípadne porušenia sú potrestané. Demokracia sa totiž nevyhnutne spája aj s dodržiavaním základných ľudských práv a slobôd občanov (napr. vyššie spomínané volebné právo, sloboda pohybu, prejavu, náboženského presvedčenia). Politický extrémizmus však myšlienku ľudských práv a rovnosti odmieta.

Rovnosť z pohľadu ultrapravice

Pravicoví extrémisti namietajú samotnú rovnosť. Podľa nich totiž ľudia nie sú z rasových či etnických dôvodov rovní, a tak nemožno garantovať ani práva a slobody všetkým ľuďom bez rozdielu (napr. černochom alebo Židom, homosexuálom, zdravotne postihnutým). Argu­mentujú, že rovnako ako v prírode, aj v spoločnosti je nerovnosť prirodzená a prežijú len najschopnejší (koncepcia tzv. sociálneho darwinizmu). Samotný konflikt a eliminácia slabších považujú za hybnú silu spoločenského vývoja. Pre predstaviteľov nacionálneho socializmu a tzv. rasovej teórie (napr. A. de Gobineau, F, Galton, A. Jensen a iní) je nadradenou rasou biela, pričom jej miešaním s inými rasami sa degeneruje.

Príklady:

• V rámci nacistického Nemecka existoval oficiálny program euge­niky, v rámci ktorého nacistický režim realizoval rasovo podmienenú politiku. Tá viedla nielen k zdokonaľovaniu árijskej rasy,ale tiež k eliminácii iných rás či zdravotne postihnutých ľudí.
• 21-ročný Američan Dylann Roof v roku 2015 v meste Charleston zastrelil 9 Afroameričanov, pričom čin zdôvodnil rasovou nenávisťou voči černochom.
• Traja nemeckí neonacisti z pravicovo-extrémistickej skupiny Nacionálnosocialistické podzemie v rokoch 2000 až 2006 zavraždili deviatich cudzincov (prevažne Turkov), žijúcich v Nemecku.

Rovnosť z pohľadu ultraľavice

Na druhej strane, socialistické a komunistické hnutia akúkoľvek nerovnosť odmietajú. Liberálnu požiadavku rovnosti práv preto rozšírili o  sociál­nu a ekonomickú rovnosť (egalitarizmus). Ich vnímanie ľudských práv je však špecifické a obmedzené. Ľavicoví extrémisti síce napĺňajú demokratickú požiadavku rovnosti, ale ich požiadavka absolútnej sociálnej a ekonomickej rovnosti narúša princíp (ekonomickej) slobody jednotlivca. Právo vlastniť majetok, obsiahnuté aj v Ústave SR (článok 20),  je neoddeliteľnou súčasťou koncepcie ľudských práv. Preto by jeho obmedzenie (napr. v podobe zákazu súkromného vlastníctva, kolektivizácie či znárodňovania) predstavovalo pre demokratickú spoločnosť vážnu hrozbu.

Príklady:

• Z historickej skúsenosti registrujeme porušovanie práva na vlastníctvo komunistickým režimom najmä na prelome 40. a 50. rokov, keď sa v Československu „revolučne“ konfiškoval a znárodňoval súkromný majetok občanov, najmä vlastníkov väčších podnikov a pozemkov (ale napríklad aj majetok a pozemky cirkvi).
• Ľavicoví extrémisti v nemeckom Hamburgu v júli 2017 protestovali proti stretnutiu G20. Až 8000 ľavicových násilníkov sa dostalo do konfliktu s bezpečnostnými zložkami. Dôvodom protestov bol odpor k lídrom 20 najvyspelejších krajín, ktorí podľa demonštrantov nemajú záujem riešiť globálne problémy sociálnej nerovnosti či životného prostredia.

Požiadavka sociálnej spravodlivosti a kritika zvyšujúcich sa sociálnych nerovností v spoločnosti je legitímna, keď dokonca istý sociálny štandard môže byť vnímaný ako podmienka fungujúcej demokracie. Extrémisti argumentujúci sociálnym programom totalitných resp. autokratických režimov však len zriedka uvádzajú, že v týchto režimoch sa k bohatstvu spoločnosti dostáva len vybraná skupina ľudí, či už na základe príslušnosti k vybranej rase, etnicite, náboženskému presvedčeniu či triede (tzv. welfare šovinizmus). Spoločnosť tak bohatla aj preto, že štát konfiškoval majetok občanov vylúčených z politického a hospodárskeho života. Ako príklad možno uviesť arizáciu majetku Židov v nacistickom Nemecku či vo vojnovej Slovenskej republike (roky 1939 – 1945) alebo znárodňovanie majetku v prípade vlády Komu­nistickej strany Československa po roku 1948.

Princíp pluralizmu

Vyššie spomínané príklady často vnímame už len ako historické fenomény. V súčasnosti je totiž pre nás samozrejmé a prirodzené užívanie práv, slobôd a možnosti, ktoré nám politický a ekonomický systém na Slovensku ponúka. Pluralita pre nás znamená slobodu, rovnosť šancí či príležitosť plnohodnotnej sebarealizácie, no zároveň prináša zodpovednosť za rozhod­nutia, ktoré vykonávame. Pluralizmus je jedným z fundamentov demokracie, ktorého dôsledky občania pociťujú v každodennom živote. Napríklad, demokratický štát zabezpečuje pluralitu počas volieb, keď dáva možnosť zúčastňovať sa súťaže rôznym politickým stranám. Umožňuje tiež svojim občanom zastupovať ich najrôznejšie záujmy a ovplyvňovať rozhodovanie orgánov štátnej moci. Mladí ľudia si tak môžu slobodne zakladať rôzne mládežnícke organizácie politického či apolitického charakteru, svojich reprezentantov majú tiež zamestnávatelia, zamestnanci, živnostníci, lekári či advokáti. Vlastnými klubmi, združeniami či spolkami disponujú športovci, záhradkári aj poľovníci.

Demokratický štát do pôsobenia občianskej spoločnosti nezasahuje nad rámec toho, čo mu povoľuje ústava a platné zákony. Naopak,  autoritárske režimy často pluralitu zámerne obmedzujú. Pfahl-Traugh­ber (1999) v tejto súvislosti hovorí o antipluralistickom vnímaní politiky extrémistami. Silný štát v totalitnom režime povoľuje reprezentovať len tie záujmy, ktoré považuje za vhodné. Navyše, povolené organizácie prísne reguluje resp. nad nimi preberá kontrolu.

Príklad:

V Československu bol záujem zamestnancov reprezentovaný len Revolučným odborovým hnutím (ROH). Zamestnanci nemali možnosť si vybrať, ktorá organizácia bude zastupovať ich záujmy a hájiť ich sociálne práva. Navyše, odborári boli pod silným vplyvom Komunistickej strany Československa, ktorá bola podľa Ústavy ČSSR z roku 1960 „vedúcou silou v spoločnosti a v štáte“. Preto, pred rokom 1989 neboli bežné vyjednávania medzi odbormi a vládou. Zástupcovia pracujúcich nepresadzovali svoje záujmy tak nekompromisne, ako je to štandardom vo vyspelej demokracii so silnou občianskou spoločnosťou (napr. prostredníctvom protestov alebo štrajkov).

Pluralita informácií a mediálneho obsahu

Čoraz dôležitejšia sa v súčasnosti javí tiež pluralita v oblasti médií a slobodný prístup k informáciám. Médiá hrajú od druhej polovice 20. storočia významnú úlohu v domácej či zahraničnej politike a s rozvojom nových médií (sociálne siete, elektronické média) ich dôležitosť ešte rastie. Voči praktickému pôsobeniu médií či podobe vlastníckych vzťahov v mediálnej sfére možno mať aj v prípade demokratickej spoločnosti viacero kritických poznámok. Faktom však zostáva, že v demokraciách môžu médiá vznikať a pôsobiť bez svojvoľných zásahov štátu.

Príklad:

Na Slovensku pôsobia tzv. alter­natívne médiá (napr. Zem a Vek, Slobodný vysielač), ktoré sa dištancujú buď od systému ako takého, alebo od súčasného politického establishmentu (zriad­enia). Kritizujú súčasné mocenské usporiadanie, resp. niektoré demokratické mechanizmy, činnosť tradičných médií a tradičné politické strany. Zároveň presadzujú alternatívne geopolitické smerovanie Slovenska mimo EÚ či NATO. Alternatívne tiež pokrývajú rôzne spoločenské témy ako napríklad očkovanie detí, liečenie nádorových ochorení či multikulturalizmus. Ak však tieto médiá spĺňajú všeobecne platné pravidlá stanovené zákonmi SR, ich pôsobenie nie je zásahmi štátu obmedzované.

V prostredí Slovenskej republiky však Trestný zákon č. 300/2005 Zb. z. pomerne prísne postihuje rôzne nenávistné a extrémistické prejavy.  Akokoľvek, vzhľadom na hierarchiu právnych predpisov musí byť znenie Trestného zákona v súlade s Ústavou SR, ktorá garantuje občanom ľudské práva a slobody a bráni štátnym orgánom ich porušovaniu. Z toho vyplýva, že isté obmedzenie slobody prejavu pripúšťajú aj rôzne koncepcie ľudských práv a nespochybňuje tak fungovanie demokracie.

Sloboda prejavu očami extrémistov

Predstavitelia extrémistických prúdov sa však dožadujú absolútnej slobody slova či vedeckého bádania, aby neboli postihovaní za svoje politické názory (napr. spochybňovanie holokaustu, ospravedlňovanie zločinov totalitných režimov, atď.). Otázka rozsahu obmedzenia slobody prejavu v demokratickej spoločnosti nemá jasné a jediné riešenie. Zhoda v rámci spoločnosti však prevláda minimálne v presvedčení, že sloboda prejavu nie je absolútna, pretože by tak mohla narušovať slobodu iných jednotlivcov (napr. podnecovaním nenávisti voči určitej skupine).

Naopak,  autoritárske, resp. totalitné režimy slobodu prejavu a prístup k informáciám okliešťujú až do takej miery, že ich podoba nie je v súlade so žiadnou z koncepcií ľudských práv (či už medzinárodnou alebo európskou). Pluralita médií nahrádza monopol masovokomunikačných prostriedkov a cenzúra. Vládni predstavitelia tak rozhodujú nielen o tom, ktoré informácie občanom posunú, ale tiež prispôsobujú ich obsah vlastným (ideologickým, politickým či ekonomickým) potrebám. Keďže alternatívne, resp. protisystémové médiá sú zakázané, občan nemá, na rozdiel od demokratických režimov, možnosť si poskyt­nuté informácie preveriť alebo porovnať s informáciami z iných zdrojov.

Legitimita politického systému

Poslednou oblasťou, ktorá zvýrazňuje rozdiel medzi demokraciou a extrémizmom, je otázka legitimity. Legitimita je uznanie autority vlády. Ide o presvedčenie občanov, že existujúce politické inštitúcie sú pre spoločnosť tie najlepšie a najvhodnejšie z možných (existujúcich). V praxi to znamená, že ak občana zastaví policajt so zámerom overiť jeho totožnosť, jednotlivec jeho požia­davke vyhovie. Policajt totiž zastupuje inštitúciu, ktorej donucovacia moc je (aj keď nepriamo) pod kontrolou občanov. Polícia zároveň disponuje ich dôverou. Naopak, ak podobnú iniciatívu vyvíja samozvaný garant bezpečno­sti (napr. členovia občianskych hliadok organizovaných politickými stranami či združeniami), občan nemá dôvod jeho požiadavke vyhovieť. Samoz­vaný ochranca predsa nemá žiadne formálne či neformálne oprávnenie na svoju činnosť.

Demokratický systém si dôveru občanov pravidelne potvrdzuje najmä prostredníctvom volieb. Aj keď demokracii prospieva aktívnejšia participácia, ako len účasť na voľbách (napr. členstvo v občianskych združeniach či kandidatúra vo voľbách), aspoň ľudia týmto spôsobom pomerne nenáročne demonštrujú súhlas s politickým usporiadaním v krajine. Ak by účasť klesla pod kritickú hranicu, systém by stratil dôveru ľudu a bol by ohrozený možnou (ne)násilnou zmenou režimu.

Legitimita v totalitných režimoch

Z histórie poznáme aj prípady, keď si ľudia slobodne a férovo zvolili reprezentáciu, ktorá neskôr demokratický systém nahradila totalitným.  Aj Adolfa Hitlera v nacistickom Nemecku zvolili ľudia v demokratických voľbách. Hitlerova NSDAP sa tak stala legitímnou politickou silou vo vtedajšom Reichstagu (nemecký parlament). Krátko po získaní vládnej moci však Hitler voľby zrušil. Súhlas ľudu s vládou prostredníctvom volieb nahradil represiou smerom k odporcom režimu. Na získanie legitimity (dôvery občanov) tak využíval skôr svoju charizmu ako formálne pravidlá a dovtedy pôsobiace inštitúcie.

Tento postup však nepredstavuje model pre všetky totalitné režimy. Napríklad, v Československu v rokoch 1498-1989 sa voľby, hoci neslobodné a neférové, uskutočňovali. Režim totiž realizáciu volieb navonok aj dovnútra demonštroval svoju legitimitu, hoci reálne sa systém udržiaval aj prostredníctvom represívnej a totalitnej politike k občanom. Akokoľvek, historická skúsenosť nám ukazuje,  že ľudia žijúci v demokracii môžu pomerne ľahko stratiť možnosť vyjadrovať sa k tomu, kto a za akých podmienok má viesť štát a spoločnosť. Bez tejto možnosti však už nemôžeme hovoriť o suverenite ľudu, ktorá je jednou zo zásadných podmienok demokra­cie.