Mnoho ľudí má kritické postoje k menšinám. Znamená to, že sme všetci extrémisti?
Nie. V spoločnosti aj politike sa označenie „extrémista“ často používa účelovo. Nálepkujeme tak oponenta, aby sme ho zdiskreditovali a vylúčili z diskusie. Naopak, skutočný extrémizmus niekedy prehliadame, najmä v témach, kde sami zdieľame určité stereotypy (napríklad v postojoch k rómskej menšine). Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. však jasne vymedzuje trestné činy extrémizmu (§ 421 – § 422g) a ich skutkové podstaty. Je to napríklad trestný čin podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd alebo trestný čin hanobenia národa, rasy či presvedčenia.
Extrémizmom tak môže byť akýkoľvek nepohodlný názor …
Nie. Extrémistické sú len tie názory a prejavy, ktoré spadajú pod trestné činy extrémizmu. Ak niekto kritizuje politiku vlády voči menšinám spôsobom, ktorý je v súlade so zákonom a rešpektuje pritom základné ľudské práva a slobody, je to v poriadku. Môže ísť síce o radikálny postoj, nie však o extrémizmus. Ak sa však niekto príslušníkovi inej rasy, národnosti či farby pleti vyhráža, podnecuje k nenávisti alebo schvaľuje agresiu či podporuje netolerantné myslenie, vtedy hovoríme o extrémizme. O tom, či názor je extrémizmom rozhoduje súd, ktorý musí vinu jasne preukázať.
Nepreháňajme! Právo na akýkoľvek názor je základ demokracie. Názor nikomu neublíži …
Pestrosť názorov je v demokracii žiaduca a podporovaná. Sloboda prejavu je jedným zo základných ľudských práv a je znakom vyspelosti demokratickej spoločnosti.
Hranica medzi slobodou prejavu a nenávistným prejavom je predmetom dlhoročných akademických a právnych diskusií. Vo všeobecnosti však platí, že akákoľvek sloboda nie je absolútna. Končí tam, kde začína sloboda druhého človeka. Nemôžeme sa vyhrážať smrťou druhému človeku a argumentovať slobodou prejavu, lebo tým konaním zasahujeme do jeho práv a dôstojnosti. V takom prípade nejde o trestanie za nepohodlný názor, ale legitímny zásah voči človeku, ktorý sa správa nepriateľsky a ubližuje.
Vyvražďovanie, genocídy či pogromy boli neraz výsledkom dehumanizujúcich a nepriateľských názorov niektorých ľudí. Slovom sa ospravedlňovalo násilie a podnecovala nenávisť (napr. protižidovské postoje Adolfa Hitlera).