V spoločnosti by sme nemali chápať problematiku extrémizmu zjednodušene ako konflikt medzi prívržencami a odporcami demokracie. Vedie to totiž k zbytočnej polarizácii, keď nevnímame mnoho myšlienkových variácií, ktoré sú medzi dvoma pólmi. Napríklad, vylúčením radikálne a kriticky mysliacich ľudí z demokratického diskurzu zahadzujeme ich záujem o veci verejné či konštruktívnu kritiku. Ich potenciál pritom môžeme – po istých intervenciách – využiť v prospech demokracie či občianskej participácie.
Minimálne v teoretickej rovine vieme medzi demokratickým stredom a extrémizmom umiestniť umiernenejší ideologický variant – radikalizmus, resp. populizmus. Radikalizmus sa, rovnako ako extrémizmus, tiež pohybuje na okraji demokratického spektra, ale nie je vyslovene antidemokratický a extrémistický, hoci v určitých prípadoch môže mať vo vzťahu k demokracii destabilizujúci potenciál (Mareš 2005).
Radikalizmus
Radikáli zastávajú postoje a názory veľmi kritické k forme demokratického usporiadania a požadujú ich dôslednú zmenu. Často kritizujú vysokú mieru zabezpečenia práv, slobôd a povinností pre jednotlivé časti spoločnosti, napr. pre etnické, sexuálne či náboženské menšiny. Musíme však zdôrazniť, že radikáli (resp. populisti) pri presadzovaní radikálnych cieľov rešpektujú základné demokratické mechanizmy. Vyznačujú sa síce odmietavým postojom k niektorým základným hodnotám liberálnej demokracie, ale na rozdiel od extrémistov sú v princípe demokratmi (Mudde 2007). Graficky to dobre vysvetľuje nasledovná schéma (Mareš 2005, *upravené autorom):
Hľadanie hranice medzi radikalizmom a extrémizmom
Rovnako ako pri posudzovaní fenoménov v politike, aj v školskom prostredí by mal pedagóg vyhodnotiť, či prejavy alebo správanie žiaka je „iba“ radikálne alebo už extrémne. Inými slovami, či mladý človek ešte rešpektuje spoločenské normy a demokratické hodnoty, hoci je príliš výstredný, kontroverzný alebo kritický. Prax z rôznych oblastí spoločenského života však naznačuje, že hľadanie hranice medzi radikálnym a extrémnym prejavom je pre pedagóga náročnou úlohou.
Jedným z dôvodom je tendencia extrémistov neprejavovať snahu o zrušenie resp. zásadné obmedzenie demokracie vždy otvorene a jasne. Prejavovanie extrémistických postojov je totiž v rozpore s právnym poriadkom demokratickej krajiny. Verejne pôsobiace extrémistické hnutia, politické strany alebo jednotlivci tak úmyselne využívajú miernejšiu (radikálnu) rétoriku. K ambivalentnému správaniu dokonca vyzýva aj časť neonacistov. V oblasti propagandy navrhujú nastoľovať témy, ktoré by vedeli zaujať „normálneho človeka“ (Hanák 2010) a nevyvolávali by kontroverziu medzi ľuďmi. Extrémizmus (nacistická resp. fašistická ideológia či antisemitizmus) tak jeho nositelia na verejnosti nahrádzajú agresívnejšou formou nacionalizmu, antikomunizmom, antisionizmom, prípadne spoločnosťou tolerovaným rasizmom proti etnickej menšine alebo prisťahovalcom (Charvát 2007).